Pred pár dňami Slovensko zasiahlo krátke „obdobie dažďov“, no ani výdatné zrážky nespomalili moje životné tempo. Učil som sa doma na prijímačky, išiel som ku kamarátke a učili sme sa na prijímačky, išli sme s kamarátkou na prijímačky (áno, mám za sebou pestrý týždeň!) a pomedzi to som občas šiel s (už bývalými) spolužiakmi von. Okrem toho, že som sa stihol obstojne naučiť základy ekonómie a ekonomiky som prišiel na jednu vec, a to, že sa bojím dažďa.
Uvedomil som si to, keď som asi pred týždňom šiel s kamarátmi do mesta a cítil som sa nespokojný s tým, že pršalo. Moje biele topánky boli totiž kvôli dažďu mokré a špinavé. A existuje niečo horšie ako mať v sychravom počasí mokré a špinavé topánky? „Nemám rád, keď prší a chcem slnko!“ poznamenal som, preskakujúc kalné kaluže a mračiac sa na moje teraz čierno-biele topánky.
Akási prírodná sila moje želanie vyslyšala, a tak sa teraz môžem tešiť z belaso modrej oblohy a čisto bielych topánok (medzičasom som si ich opral). Pretáčajúc si v hlave zážitky z posledných dní som si však spomenul na jeden článok, ktorý som napísal asi pred rokom. Moja obhajoba spontánnych detských radostí mala titulok „Naučme sa opäť skákať do kaluží“. Očividne som za tých pár mesiacov na vec zmenil názor. Spočiatku som bol zo seba trochu sklamaný, ale potom som si povedal, že to predsa patrí k dospievaniu a je to prirodzené. Nemôžem predsa chodiť celý život v teplákoch a zablatených teniskách. Mýlil som sa.
Blogujem už niekoľko rokov a uvedomujem si, aké dôležité je písať bez gramatických chýb. Ak vám znalosť spisovnej slovenčiny na rešpekte nepridá, tak vám to z neho aspoň určite neuberie. Sám nepoznám slovenskú gramatiku dokonale, ale po napísaní stoviek článkov som sa naučil vyhýbať mnohým jej úskaliam. Preto som napísal tento článok a dúfam, že vám pomôže nielen počas písania na internet, ale aj v každodennom živote.
Každý totiž chce, aby sa ostatní zameriavali na obsah jeho výpovede, a nie na jeho neznalosť gramatiky.
1. Oni/ony/sami/samy/radi/rady
Oni, sami a radi sa viažu na životný mužský rod.
Ony, samy a rady sa viažu na ostatné rody (neživ. mužský, stredný a ženský).
Oni tam pôjdu radi sami. (muži) Ony tam pôjdu rady samy. (ženy, deti) Duby tam stáli samy.
Pozor: Spojenie Ženy sú samé je nesprávne, pretože slovo samý sa používa na vyjadrenie väčšieho množstva vecí toho istého druhu, nie na vyjadrenie samoty. Napr. Sú tu samé ženy a žiadni muži.
2. Prvýkrát/prvý raz Slová končiace na krát sa píšu spolu (jedenkrát, prvýkrát, dvakrát) Slová končiace na raz sa píšu oddelene (jeden raz, dva razy, päť ráz, veľa ráz)
3. Ako napísať 5 397 036?
Pät miliónov tristodeväťdesiatsedemtisíctridsaťšesť. Toľko obyvateľov má Slovenská republika podľa posledného sčítania obyvateľstva v roku 2011.
Jednotky, desiatky, stovky a tisícky v základnom tvare píšeme spolu.
Desiatky a jednotky pri skloňovaní oddeľujeme.
Milióny a miliardy píšeme osobitne.
Takže si to zopakujme:
Pät miliónov tristodeväťdesiatsedemtisíctridsaťšesť občanov Slovenskej republiky. O piatich miliónoch tristodeväťdesiatsedemtisíctridsiatich šiestich občanoch Slovenskej republiky.
Robiť veci, ktoré sú nám nepríjemné znamená prekročiť vymedzené hranice, ktoré nám vytvára naša myseľ. Vykročením za tieto hranice sa môžeme naučiť veľa nového, a práve preto by sme občas mali robiť veci, ktorých sa obávame alebo ktoré by sme nikdy predtým neurobili. Nielenže tým prekvapíme nás samých, ale prekvapivé bývajú aj dôsledky takéhoto konania, ktoré mnohokrát predčia naše očakávania.
Chcel som s vami zdieľať túto myšlienku a uvedomoval som si, že jej silu vám najlepšie dokážem tak, že sa sám prekonám. A tak som sa. Výsledok môžete vidieť dole a síce pritom vyzerám trochu nervózne (blázon, čo sa rozpráva sám so sebou na ulici) a zabudol som polovicu vecí, ktoré som vám chcel povedať, som rád, že som to spravil. Ak by som to totiž nespravil, zostala by mi v hlave výčitka svedomia, vidina Martina, ktorý to dokázal.
A preto sa prekonávajte, rozširujte svoje hranice a buďte odvážni. Je lepšie spraviť 10 chýb a naučiť sa 10 vecí ako nespraviť ani jedno :).
Prednedávnom sa mi do rúk dostala kniha s názvom Ako byť gentlemanom (John Bridges) a úplne zmenila môj pohľad na gentlemanstvo. Ak ste si mysleli, že byť gentlemanom je o galantnom správaní, smokingu s čiernym motýlikom, správnom stolovaní a konverzovaní, tak ste sa rovnako ako ja mýlili. Áno, k gentlemanovi neodmysliteľne patrí i galantnosť, no to, čo robí gentlemana gentlamanom nie je jeho vystupovanie, lež jeho správanie. Myslí na iných, je ohľaduplný, ochotne a úprimne ponúka svoju pomoc, ak vidí niekoho v ťažkostiach. Nie je egocentrický, nikomu neubližuje, ani slovami, ani činmi. Je jednoduchý, dôrazný, stručný a rozhodný.
Rozmýšľam nad tým, či podľa tejto definície poznám vôbec nejakého gentlemana. Doteraz to totiž bol muž, ktorý podržal dvere dáme a pomohol jej usadiť sa, a ktorého následne očarená dáma nazvala: „Och, ty gentleman!” Pritom to však gentleman pravdepodobne nebol, iba tak vystupoval. A to je rozdiel.
Je dôležité si uvedomiť, že gentleman sa správa úctivo nielen k ženám, ale i k ostatným a sebe. Popravde, príručka Ako byť gentlemanom mi toho veľa o správaní sa k ženám nepovedala. Dozvedel som sa však niečo dôležitejšie - to, ako byť mužom. Počas čítania som si uvedomil, že gentleman je vlastne prototypom správneho muža. Ak by si niektoré z pravidiel osvojili všetci muži, žili by sme v slušnejšej a vrúcnejšej spoločnosti. Ba dokonca, v niečom by sa z knihy mohli inšpirovať aj ženy.
V úvode ma hneď zaujalo 10 nesmrteľných právd gentlemanského života:
1. Gentleman hovorí „prosím” a „ďakujem” pohotovo a často.
2. Gentleman neznevažuje presvedčenia druhých, nech sa týkajú politiky viery, alebo športových tímov.
3. Gentleman má pri sebe vždy vreckovku a je pripravený ho požičať, obzvlášť dáme, ktorá plače.
Rozmýšľal som nad vecami, ktoré robím inak ako ostatní ľudia. Som predsa originál, a preto musí byť mnoho vecí, ktorými sa odlišujem od väčšiny. O to viac som bol prekvapený, keď som zistil, aké ťažké je nájsť čo i len 10 takých vecí.
1. Jednotka je l - jeden z návykov, ktoré sa na mňa nalepili počas štúdia na strednej v USA. Jednotku píšem ako vzpriamenú čiarku, nič viac, nič menej: l. Je to omnoho rýchlejšie a praktickejšie, i keď to občas mätie ľudí, ktorí po mne niečo čítajú.
2. Radšej ceruzka ako pero - pri písaní radšej používam ceruzku. Ceruzka sa mi drží v ruke ľahšie, vonia po dreve a čo je najdôležitejšie, dá sa vygumovať.
3. Šúpem grepové mesiačiky - ošúpať každý jeden mesiačik grepu je síce práca navyše, ale za ich sladkú chuť (zbavenú všetkej horkosti) to stojí.
4. Jem kivi i so šupou - hnedá chlpatá šupa kivi síce vyzerá nejedlo, ale raz som ju na radu našej triednej vyskúšal a verte mi, dá sa to zvládnuť. Chuťovo je porovnateľná so šupou jablka (čiže nemá takmer žiadnu chuť). 5. Mám čitateľský denník - čitateľský denník je postrach mnohých školákov a priznám sa, ani ja som ho nemal rád. Bolo to mnoho písania o knihách, ktoré ma nebavili. Pred dvomi rokmi mi však napadlo vytvoriť si nový čitateľský denník (takýto pekný) a robiť si doň poznámky z kníh, ktoré ma zaujmú. Časom sa z môjho čitateľského denníka stala doslova „kniha kníh”, ku ktorej sa vždy rád vraciam. A ak si potrebujem spomenúť na moje obľúbené citáty z Hamleta alebo moje pocity z čítania 600-stranového Zločinu a trestu, viete kam sa pozriem.
Akási prírodná sila moje želanie vyslyšala, a tak sa teraz môžem tešiť z belaso modrej oblohy a čisto bielych topánok (medzičasom som si ich opral). Pretáčajúc si v hlave zážitky z posledných dní som si však spomenul na jeden článok, ktorý som napísal asi pred rokom. Moja obhajoba spontánnych detských radostí mala titulok „Naučme sa opäť skákať do kaluží“. Očividne som za tých pár mesiacov na vec zmenil názor. Spočiatku som bol zo seba trochu sklamaný, ale potom som si povedal, že to predsa patrí k dospievaniu a je to prirodzené. Nemôžem predsa chodiť celý život v teplákoch a zablatených teniskách. Mýlil som sa.
Prednedávnom sa mi do rúk dostala kniha s názvom 
