Tohtoročného Silvestra som strávil na trnavskom námestí a bol to ten najkrajší Nový rok, aký som zažil. Bol som vo svojom meste, so svojimi priateľmi, ľudia na námestí mali dobrú náladu a ohňostroj bol prekrásny. Všetci naokolo sa cítili dobre. Oslavovali koniec starého roka a vítali nový rok, pripíjali si, sledovali ohňostroj. Usmievali sa.
Všetci boli na moment šťastní, pretože sa im podarilo zabudnúť na všetky problémy a povinnosti, ktoré ich zaťažujú. Pozerali sa na oblohu a nič ich netrápilo. Nerozmýšľali nad tým, čo bolo, ani čo bude, ale tešili sa z prítomnosti.
Read More
2011 sa končí a ja rozmýšľam nad tým, aký to bol rok. Prvú polovicu som strávil v Kalifornii, tú druhú na Slovensku. Zažil som toho veľa a stretol som mnohých ľudí.
1. Nová cesta
Na začiatku roka som sa rozhodol vybočiť zo zabehaného stereotypu a zvolil som si odlišnú cestu do školy. Zabočil som doľava miesto doprava. A, samozrejme, že som zablúdil. Bolo 7:08, autobus mi pravdepodobne už utiekol, a ja som sa zúfalo potuloval rannými zahmlenými ulicami Waterfordu. Po líci mi tiekla slza. Síce to bola prirodzená reakcia na chladný a suchý vzduch, no môjmu pocitu beznádeje vôbec nepomohla. Vtom som však pred sebou zbadal môj školský autobus. Akousi okľukou som sa musel dostať na zastávku - a i keď bolo už 7:11, môj autobus tam práve dorazil. Nastúpiť doňho a sadnúť si na studené kožené sedadlo bol ten najčarovnejší pocit, aký som zažil vo februári 2011.
2. San Francisco a Marina
Bol som v San Franciscu a stretol som sa tam so svojou kamarátkou Marinou, ktorá tam pracuje. Poloslovenka Marina veľkou náhodou objavila môj blog, a keď zistila, že bývam iba neďaleko San Francisca, napísala mi list. Odvtedy sme si ich vymenili už desiatky a stretli sme sa i naživo. Ja som Slovensko pripomínal Marine a Marina Slovensko pripomínala mne. Obom nám chýbalo. Počas leta Marina dokonca prišla prázdninovať na Slovensko, a tak sme sa stretli znova. Je mojou najlepšou americkou kamarátkou.
3. Zábavný park Great America
Tento obrovský zábavný park som navštívil dvakrát a jazdil som na takých kolotočoch, s ktorých sa mi aj teraz iba pri pomyslení na ne točí hlava. Prvýkrát som tam bol na výlete s ostatnými výmennými študentami, druhýkrát v rámci projektu z fyziky (rátali sme priemernú rýchlosť kolotočov, ich zrýchlenie na určitom mieste apod.). Na tieto dva dni budem vždy rád spomínať.
4. Príchod na Slovensko
Môj príchod na Slovensko v skratke najlepšie vystihuje veta: „Ako som sa cez to parkovisko na letisku dostal k nášmu autu si nepamätám, pravdepodobne som sa vznášal.” V ten deň vznikla i fotka Grétky, mojej kamarátky, ktorá ma prišla čakať na letisko. Viete prečo jej tak vejú vlasy? Pretože sa odvracala od objektívu, aby som ju nefotil! :D Ale ja som šikovný a stihol som ju odfotiť.
Read More
Sú to moje najkrajšie Vianoce.
Ešte pred tromi dňami som nemal žiadnu vianočnú náladu. Potom som si však spravil malý kalendárik odpočítavajúci dni do Vianoc (bol ozaj malý), vonku ráno nasnežilo a ja som tak po dvoch rokoch znova uvidel sneh, v škole som si so spolužiakmi spieval Last Christmas - a Vianoce boli odrazu tu. A boli by tu i skôr, nebyť mojej pasivity a vyčkávania na to, kým prídu. Vianoce neprídu, pokým si ich sám nevytvorím. Pokým sa nezačnem na ne tešiť, pokým nezačnem ozdobovať vianočný stromček, pokým si nezačnem spievať vianočné pesničky so svojimi priateľmi, pokým si vianočnú atmosféru nezačnem sám vytvárať.
A tak som sa zažil svoje najkrajšie Vianoce. Pravdepodobne by som to všetko vnímal inak, kebyže som ich minulý rok nestrávil v Kalifornii, tisíce míľ od domova. Vianoce v USA i napriek tisíckam vianočných svetielok nemali čaro (a bol som tam v krátkom tričku! - to je tuším jediná vec, čo mi chýba).
Read More
Hodinu matematiky ukončilo zvonenie. Matematikou sa skončilo i moje vyučovanie, vyložil som svoju stoličku a dal si tašku na chrbát. Tešil som sa na obed. Vtom nám učiteľka oznámila, že nás z triedy nepustí, pokým si neupraceme neporiadok v laviciach.
Znova. Postavil som sa k zatvoreným dverám, kde už stáli ďalší spolužiaci s čistými lavicami, a bol som pripravený na odchod. Nedočkavo som sledoval učiteľku, ktorá znova nabádala Lindu, aby si upratala svoj bordel. Podľa Lindy to však jej bordel nebol, pretože „nikdy nejedla croissant”. Prešla minúta a my sme ešte stál boli v triede. Linda si stála za svojím. Prečo by si mala upratovať neporiadok, ktorý nepatrí jej?
A prečo by som ja mal mrhať svojím časom i napriek tomu, že som si svoj neporiadok už upratal? Celá situácia sa mi zdala absurdná, a preto som sa rozhodol neposlúchnuť jej pokyny a otvoril som dvere. Konečne som mohol ísť na obed. Neprešiel som však ani pätnásť metrov a spolužiak ma spoza dverí volal naspäť.
Vrátil som sa do triedy a cítil som, ako všetky oči spočinuli a mne. Filip niesol v rukách papiere z Lindinej lavice a vyhadzoval ich do koša. Učiteľka povedala, že má právo nás držať v triede až pokým si ju neupraceme. Pozrela sa na mňa, stojaceho vo dverách, a so sklamaným hlasom povedala: „Môžte ísť.”
Read More
Pablo Picasso, slávny španielsky maliar, raz povedal: „Keby som vedel, čo je umenie, netajil by som sa tým.” Je ťažké odpovedať na otázku čo je umenie, najmä ak to nevedel ani jeden z najvýznamnejších umelcov 20. storočia. S istotou však viem povedať, že umenie tvorí dôležitú súčasť nášho života, a že sa nachádza všade okolo nás. A to nielen v galériách a múzeách, ale aj v našich domácnostiach: knihy, ktoré čítame, hudbu, ktorú počúvame, filmy, ktoré pozeráme - to všetko sú umelecké diela. A nielen tie, patria medzi ne aj maľby, sochy, stavby, divadlo, spev a tanec. V širšom zmysle slova umenie zahŕňa všetko to, čo človek vytvoril s úmyslom zachytiť realitu.
Niektorí z vás proti mojej definícii môžete namietať, pretože realitu dokážete zachytávať aj vy. Vidíte pred sebou stoličku, a tak napíšete slovo stolička na papier - zachytíte realitu - a umenie je na svete. A presne to spravil Walter de Maria pred 50 rokmi, keď vytvoril sériu obrazov, troch bielych papierov, na ktoré ceruzkou napísal slová: Rieka, Obloha a Hora. Medzi umelcami zožal úspech.
Umelci divákov neprestali prekvapovať ani potom - začali tvoriť z netradičných materiálov, ako je napr. toaletný papier. Nedá mi neukázať vám môJ pokus o umenie, inšpirovaný umelkyňou, ktorá do kotúčov toaletného papiera modelovala tváre. Nazval som ho Úškrn.
Umelci zašli dokonca ešte ďalej, keď v galériách začali vystavovať predmety z každodenného života ako okuliare, dáždniky, lampy… A všetko to vyvrcholilo, keď dadaista Marcel Duchamp položil na výstavný podstavec pisoár s lichotivým názvom Fontána.
Ľudia sa búrili a Duchampovo dielo považovali za antiumenie, neuvedomovali si však, že funkciou umenia nie je estetično, ale vytváranie dojmu v človeku. A práve tento odkaz nám pisoár Fontána podáva - že v umení nejde o krásu, ale o obsah umeleckej výpovede.
Read More
