Po úspechu, ktorý u mňa zožala minuloročná Pohoda bolo samozrejmosťou náš najväčší festival navštíviť opäť. A ako bolo? Opäť som sa zabával s priateľmi, všade vládla pohoda, i keď u mňa ani zďaleka nie taká, ako minulý rok. Na Pohodu som totiž prišiel pracovať.
Pôvodne som chcel na Pohodu prísť ako dobrovoľník - mal by som lístok zadarmo, ľahkú prácu (dobrovoľníci zväčša iba strážia priestory pred nedovoleným vstupom) a dve tretiny Pohody iba pre seba. Potom však prišiel kamarát Peter s návrhom brigády, na ktorej by som pracoval dohromady iba 20 hodín (o 4 menej ako dobrovoľníci) a k lístku zadarmo by som navyše dostával aj plat (že vraj môžem zarobiť až 100€). Môj osud bol týmto spečatený. Išiel som na Pohodu predávať pivo.
Iba postupne som sa dozvedal, že nebudem pivo predávať vo výčape, ale že ten výčap budem nosiť na svojom vlastnom chrbte. A že ten desaťkilový batoh plný piva bude mať vlastne až dvadsať kilov. Naivný a optimistický aký len som, vybral som sa vo štvrtok na trnavskú stanicu smer Trenčín, nerozmýšľajúc nad druhou stranou rovnice Ja + 20 kilov na chrbte + 35°C=
Pohoda sa začala najlepšie ako sa len mohla. Trafil som na prvýkrát. Do areálu som sa dostal ihneď cez špeciálny vstup pre pracujúcich na Pohode, venujúc súcitný pohľad skupinke asi 300 čakajúcich návštevníkov pred hlavným vchodom. Prvý deň som mal (kvôli dezorganizácii) voľno, a tak som sa mohol venovať objavovaniu krás festivalu. Medzi novinkami, ktoré ma potešili, boli snežné delá, ktoré úžasne osviežovali rozpálenú pokožku, bazén od Semtexu s prekvapivo čistou vodou, dráha na disko korčuľovanie, potraviny s čerstvým pečivom, viac miest s tieňom a splachovacie záchody. Ak vám to ešte niekto nepovedal, tak vám to poviem ja: Pohoda má naozaj všetko.
Aj tento rok som sa na festivale stretol s Lindou, bývalou spolužiačkou a Pohodovou veteránkou. Okrem toho, že mi dala dobré festivalové rady a kúpila mi grilovaný oštiepok som s ňou a jej partiou trávil dosť času. Mám taký pocit, že niekedy som ju dokonca aj otravoval. Nič to však nemení na fakte, že je to moja festivalová sestra a dozvedá sa o tom asi v momente, keď si prečíta túto vetu :D. Na fotke je Pohoda 2011 - tento rok sme boli o rok krajší a bez klobúkov.
V piatok o trinástej hodine sa začal teror. Prišiel som k bielej dodávke, ešte stále s dobrou náladou, odpracovať si svoje prvé 3 hodiny. Dostal som ľadvinku na peniaze a potom sa to stalo. Dali mi na chrbát ten dvadsaťkilový batoh plný zlatistého moku. Už od prvej sekundy som vedel, že je so mnou zle. Hlavou mi prechádzali rôzne myšlienky od 20 hodín, 20 hodín, 20 kilov… po dokážem vôbec odlepiť nohu od zeme? A potom ma vyslali samého napospas osudu predávať pivo. V miernom predklone s nohami od seba a robiac malé kroky dopredu som sa cítil ako skutočný sumo bojovník.
Pred pár dňami Slovensko zasiahlo krátke „obdobie dažďov“, no ani výdatné zrážky nespomalili moje životné tempo. Učil som sa doma na prijímačky, išiel som ku kamarátke a učili sme sa na prijímačky, išli sme s kamarátkou na prijímačky (áno, mám za sebou pestrý týždeň!) a pomedzi to som občas šiel s (už bývalými) spolužiakmi von. Okrem toho, že som sa stihol obstojne naučiť základy ekonómie a ekonomiky som prišiel na jednu vec, a to, že sa bojím dažďa.
Uvedomil som si to, keď som asi pred týždňom šiel s kamarátmi do mesta a cítil som sa nespokojný s tým, že pršalo. Moje biele topánky boli totiž kvôli dažďu mokré a špinavé. A existuje niečo horšie ako mať v sychravom počasí mokré a špinavé topánky? „Nemám rád, keď prší a chcem slnko!“ poznamenal som, preskakujúc kalné kaluže a mračiac sa na moje teraz čierno-biele topánky.
Akási prírodná sila moje želanie vyslyšala, a tak sa teraz môžem tešiť z belaso modrej oblohy a čisto bielych topánok (medzičasom som si ich opral). Pretáčajúc si v hlave zážitky z posledných dní som si však spomenul na jeden článok, ktorý som napísal asi pred rokom. Moja obhajoba spontánnych detských radostí mala titulok „Naučme sa opäť skákať do kaluží“. Očividne som za tých pár mesiacov na vec zmenil názor. Spočiatku som bol zo seba trochu sklamaný, ale potom som si povedal, že to predsa patrí k dospievaniu a je to prirodzené. Nemôžem predsa chodiť celý život v teplákoch a zablatených teniskách. Mýlil som sa.
Ak by ste mi dali test logiky, pravdepodobne by som dosiahol nadpriemerný výsledok. Postavte ma však pred jednoduchý životný problém a všetka moja logika je fuč.
Zobudil som sa o 8:00. Zavrel som oči. Zobudil som sa o 8:23. Postavil som sa z postele, napil sa vody, ktorá stála na stole a vybral sa do kúpeľne. Zobral som osušku z radiátora, prevesil ju cez vrch sprchového kúta, otvoril dvere sprchového kúta, vošiel dnu, zavrel ich. Pustil som vodu, namieril sprchovú hlavicu smerom od seba, no voda odtekala pomaly a prúd studenej vody zasiahol moje chodidlá, tak ako každé ráno. Onedlho sa prúd oteplil a ja som si mohol navlhčiť ľavé plece. Neviem, prečo vždy začínam ľavým plecom. Možno preto, že sprchu držím v pravej ruke a rád začínam odhora. V hlave mi začala hrať slovenská ľudová pieseň s veselou melódiou. Dínom dánom, na kopečku stála, dínom dánom… V sprche si nezvyknem spievať, ale táto pesnička ma chytila natoľko, že som polonahlas začal:
Dínom, dánom, na kopečku stála. Dínom, dánom, na mňa pozerala. Dínom, dánom, nepozeraj na mňa. Dínom, dánom, nepôjdeš ty za mňa…
Veselo som kráčal ulicou do rytmu pesničky Hound Dog od Elvisa Presleyho, a to i napriek tomu, že vonku bolo 6 stupňov a z každej strany na mňa útočil studený vietor. V týchto dňoch počúvam Elvisa často, jeho hlas ma napĺňa pozitívnou energiou. Bolo 14:59, keď mi odrazu zazvonil mobil. Viki. „Ahoj, budem tam o dve minúty, ahoj”, odpovedal som s úsmevom kamarátke a pridal som do kroku.
Na nezvyčajne opustenom Tesco parkovisku (je totiž sviatok) ma už čakala Viki. Bola taká ako vždy, pekná, upravená a usmievavá, ale predsa bola niečím iná. Sedela za volantom auta. Síce má vodičák už 4 mesiace, ale ja som ju na sedadle šoféra videl prvýkrát až dnes a vyvolalo to vo mne špeciálne pocity. Sú to tie pocity, ktoré zažívate, keď niečo robíte poprvýkrát. U mňa do tejto kategórie spadajú aj prvé jazdy s kamarátmi. Mám ich za sebou už niekoľko a vždy som sa cítil rovnako. Špeciálne. Vždy si pritom totiž uvedomím, že dospievam. A na moment sa zamyslím nad všetkou slobodou a možnými dobrodružstvami, ktoré ma vďaka tomu čakajú. Na povinnosti radšej nemyslím.
Viki naštartovala auto a vybrali sme sa na cestu k nej domov. I napriek tomu, že šoféruje relatívne krátko jej to šlo veľmi dobre, akoby jazdievala odjakživa. Ja sa na vodičský preukaz ešte necítim, možno si ho spravím v lete, alebo až na jeseň.
Prečo sme vlastne počas Veľkonočnej nedele išli k Viki? Náš plán bol takýto:
1. Namaľujeme veľkonočné vajíčka 2. Porozprávame sa 3. Pozrieme si film z povinného čítania z literatúry (na maturitu)
Nakoniec sme spravili iba 1 a 2, lebo Annu Kareninu s anglickým dabingom sa nám nechcelo dvakrát pozerať. Miesto toho sme si ukazovali naše posledné objavy na Youtube (Vikin divný chlapec, môj divný ujo).
Maľovanie veľkonočných vajíčok bola zábava. Vyfukovať vnútornosti z vajec nebolo také jednoduché, ako sme predpokladali, ale aspoň sme sa bavili na tom, čo všetko spod škrupiny postupne vyliezalo :D.
Kebyže niekedy budete robiť niečo podobné, tak sa najprv uistite, že sú vajcia umyté. Táto skvelá myšlienka mi napadla po tom, čo sme všetky tri vajcia mali vyfúkané. Tak možno nabudúce.
Tu už Viki svoje vajce navlieka na stužku. Potom ho olejovými farbami namaľovala naružovo. To sa jej však prestalo páčiť, a tak ho centrofixou premaľovala nazeleno. Vyzeralo to dobre. Ja som svoje vajce namaľoval čiernym tušom a i keď ho Viki nazvala pohrebnou kraslicou, mne sa páčilo.
Robiť veci, ktoré sú nám nepríjemné znamená prekročiť vymedzené hranice, ktoré nám vytvára naša myseľ. Vykročením za tieto hranice sa môžeme naučiť veľa nového, a práve preto by sme občas mali robiť veci, ktorých sa obávame alebo ktoré by sme nikdy predtým neurobili. Nielenže tým prekvapíme nás samých, ale prekvapivé bývajú aj dôsledky takéhoto konania, ktoré mnohokrát predčia naše očakávania.
Chcel som s vami zdieľať túto myšlienku a uvedomoval som si, že jej silu vám najlepšie dokážem tak, že sa sám prekonám. A tak som sa. Výsledok môžete vidieť dole a síce pritom vyzerám trochu nervózne (blázon, čo sa rozpráva sám so sebou na ulici) a zabudol som polovicu vecí, ktoré som vám chcel povedať, som rád, že som to spravil. Ak by som to totiž nespravil, zostala by mi v hlave výčitka svedomia, vidina Martina, ktorý to dokázal.
A preto sa prekonávajte, rozširujte svoje hranice a buďte odvážni. Je lepšie spraviť 10 chýb a naučiť sa 10 vecí ako nespraviť ani jedno :).
Pohoda sa začala najlepšie ako sa len mohla. Trafil som na prvýkrát. Do areálu som sa dostal ihneď cez špeciálny vstup pre pracujúcich na Pohode, venujúc súcitný pohľad skupinke asi 300 čakajúcich návštevníkov pred hlavným vchodom. Prvý deň som mal (kvôli dezorganizácii) voľno, a tak som sa mohol venovať objavovaniu krás festivalu. Medzi novinkami, ktoré ma potešili, boli snežné delá, ktoré úžasne osviežovali rozpálenú pokožku, bazén od Semtexu s prekvapivo čistou vodou, dráha na disko korčuľovanie, potraviny s čerstvým pečivom, viac miest s tieňom a splachovacie záchody. Ak vám to ešte niekto nepovedal, tak vám to poviem ja: Pohoda má naozaj všetko.
Aj tento rok som sa na festivale stretol s Lindou, bývalou spolužiačkou a Pohodovou veteránkou. Okrem toho, že mi dala dobré festivalové rady a kúpila mi grilovaný oštiepok som s ňou a jej partiou trávil dosť času. Mám taký pocit, že niekedy som ju dokonca aj otravoval. Nič to však nemení na fakte, že je to moja festivalová sestra a dozvedá sa o tom asi v momente, keď si prečíta túto vetu :D. Na fotke je Pohoda 2011 - tento rok sme boli o rok krajší a bez klobúkov.
Akási prírodná sila moje želanie vyslyšala, a tak sa teraz môžem tešiť z belaso modrej oblohy a čisto bielych topánok (medzičasom som si ich opral). Pretáčajúc si v hlave zážitky z posledných dní som si však spomenul na jeden článok, ktorý som napísal asi pred rokom. Moja obhajoba spontánnych detských radostí mala titulok „
