2011 sa končí a ja rozmýšľam nad tým, aký to bol rok. Prvú polovicu som strávil v Kalifornii, tú druhú na Slovensku. Zažil som toho veľa a stretol som mnohých ľudí.
1. Nová cesta
Na začiatku roka som sa rozhodol vybočiť zo zabehaného stereotypu a zvolil som si odlišnú cestu do školy. Zabočil som doľava miesto doprava. A, samozrejme, že som zablúdil. Bolo 7:08, autobus mi pravdepodobne už utiekol, a ja som sa zúfalo potuloval rannými zahmlenými ulicami Waterfordu. Po líci mi tiekla slza. Síce to bola prirodzená reakcia na chladný a suchý vzduch, no môjmu pocitu beznádeje vôbec nepomohla. Vtom som však pred sebou zbadal môj školský autobus. Akousi okľukou som sa musel dostať na zastávku - a i keď bolo už 7:11, môj autobus tam práve dorazil. Nastúpiť doňho a sadnúť si na studené kožené sedadlo bol ten najčarovnejší pocit, aký som zažil vo februári 2011.
2. San Francisco a Marina
Bol som v San Franciscu a stretol som sa tam so svojou kamarátkou Marinou, ktorá tam pracuje. Poloslovenka Marina veľkou náhodou objavila môj blog, a keď zistila, že bývam iba neďaleko San Francisca, napísala mi list. Odvtedy sme si ich vymenili už desiatky a stretli sme sa i naživo. Ja som Slovensko pripomínal Marine a Marina Slovensko pripomínala mne. Obom nám chýbalo. Počas leta Marina dokonca prišla prázdninovať na Slovensko, a tak sme sa stretli znova. Je mojou najlepšou americkou kamarátkou.
3. Zábavný park Great America
Tento obrovský zábavný park som navštívil dvakrát a jazdil som na takých kolotočoch, s ktorých sa mi aj teraz iba pri pomyslení na ne točí hlava. Prvýkrát som tam bol na výlete s ostatnými výmennými študentami, druhýkrát v rámci projektu z fyziky (rátali sme priemernú rýchlosť kolotočov, ich zrýchlenie na určitom mieste apod.). Na tieto dva dni budem vždy rád spomínať.
4. Príchod na Slovensko
Môj príchod na Slovensko v skratke najlepšie vystihuje veta: „Ako som sa cez to parkovisko na letisku dostal k nášmu autu si nepamätám, pravdepodobne som sa vznášal.” V ten deň vznikla i fotka Grétky, mojej kamarátky, ktorá ma prišla čakať na letisko. Viete prečo jej tak vejú vlasy? Pretože sa odvracala od objektívu, aby som ju nefotil! :D Ale ja som šikovný a stihol som ju odfotiť.
Read More
Včera ráno som si obul svoje hnedé topánky a vydal som sa na cestu do školy. Bol som na polceste na autobusovú zastávku, keď som si uvedomil, že ma v pravej topánke niečo tlačí. Kamienky. Topánky som nemal na sebe od svojho príchodu z USA. Zatajil sa mi dych, keď som si uvedomil, čo to znamená. Kamienky sú z USA. Chodím po amerických kamienkoch.
Moje vnútro ovládol zvláštny, ale pritom príjemný pocit. Neviem, nakoľko to spôsobila Smetanova Vltava, ktorá mi hrala do uší, a nakoľko sa o to pričinili samotné kamienky, ale jedno bolo jasné: ich spoločná kombinácia sa postarala o výnimočné ráno.
Rozmýšľal som nad tým, aké to bolo chodiť po kalifornskej zemi. Po kalifornských chodníkoch, po waterfordskej tráve, po tenisovom kurte, po dlážke učebne Mrs. Brownel, po koberci domu mojich hosťovských rodičov… Je to zvláštne, ale moje chodidlá si pamätajú, aký to bol pocit. Bol to iný pocit, ako na Slovensku.
Potom som rozmýšľal nad tým, že za necelé štyri mesiace, čo som doma, som nemal veľa príležitostí na rozmýšľanie nad Amerikou. Bol som tu, doma, a užíval som si chvíle s priateľmi a rodinou, o ktorých som „za veľkou mlákou” iba sníval. Slovenskí priatelia, škola, Pohoda, mamine zemiakové placky, trnavský jarmok - vďaka nim som nemal dôvod na to, aby mi Kalifornia chýbala.
Lietadlo pristálo v Rakúsku a akoby lúsknutím prstov som sa presunul na koniec septembra. Čas mi doma plynie rýchlejšie, ale za to je vyplnený chvíľami, ktoré mi prinášajú radosť.
Pýtal som sa sám seba, či mi už chýba to všetko. Ešte nie. A tak som sa vrátil späť na Slovensko, do autobusu s číslom 2. Zo slúchadiel ešte stále hrá dvanásťminútová Vltava. Piano pianissimo sa však medzičasom zmenilo na forte, čo si všimli aj spolucestujúci, ktorí na mňa ukradomky pozerali ušami. Najskôr som bol trochu zahanbený, ale potom som si uvedomil, že na klasickej hudbe nie je nič hanebné, a že by som sa sám za seba (a za to, čo sa mi páči) nemal hanbiť. A tak som sa len usmial nad paradoxnosťou svojich ranných úvah a ponoril sa do klasickej sladby.
Posledný týždeň sa točil okolo diferenčných skúšok zo slovenčiny a francúzštiny.
Pripravoval som sa na ne celé prázdniny a v auguste mi začalo tak trocha šibať - najprv som zverejnil neosymbolistickú báseň od Emila Boleslava Lukáča, a potom som napísal nadrealistickú báseň o tom, ako som narazil nosom do obrazovky. Plus som sa zamýšľal nad zabíjaním virtuálnych ľudí.
Na skúšku z literatúry som prišiel s čistým svedomím, pretože som vedel a chápal všetko - od medzivojnovej svetovej prózy až po medzivojnovú slovenskú poéziu, prózu a drámu. Začali sme štyridsať otázkovým testom, ktorý som mal hotový za 15 minút, potom sme písali úvahu. Mal som na výber medzi Rozdiely medzi štúdiom v zahraničí a na Slovensku alebo Technológia prekonala všetky vzdialenosti, no aj tak si nie sme blízki. Samozrejme, že všetci spolužiaci (boli sme tam 4) si vybrali prvú tému, ale ja som si vybral tú o technológii. Síce som americké školstvo so slovenským už porovnával, a dokonca bol môj článok zverejnený aj v časopise pre učiteľov, už sa mi nechcelo znova písať o tej istej téme.
Na ústnu odpoveď som dostal 4 otázky:
- Porovnaj vnímanie lásky autorov stratenej generácie (rozobral som Komu zvonia do hrobu a Peter a Lucia)
- Vysvetli znaky expresionizmu v dielach Mila Urbana a Jozefa Cígera Hronského (rozobral som Živý bič a Jozefa Maka)
- Vysvetli znaky nadrealizmu v diele Juraja Fábryho (rozobral som Stratené ruky)
- Vysvetli rozdiel medzi populárno-náučným a vedecko-náučným štýlom
Prvé tri otázky zo mňa išli ako z veľkej knihy, horšie to bolo pri tej poslednej. Učil som sa totiž literatúru, nie slovenčinu. Pomohla mi však moja domýšľavosť. „…populárny je taký pre laikov, vedecký je taký pre vedcov, pre zainteresovaných do problematiky” toto som splodil a súhlasné kývanie učiteliek mi dodalo odvahy, a tak som si vymýšľal ďalej.
Moja slovenčinárka po skončení odpovede skonštatovala: „Vieš to všetko. Učil si sa…” Konce pier sa mi letmo zdvihli nahor.
Pokračovala: „Ale z testu ti chýbal bod do jednotky a sloh si napísal na dvojku. Musíme ti dať dvojku.”
Prosím? Neveril som vlastným ušiam. Poďakoval som a odišiel som z miestnosti.
Read More
Tmavšou stránkou života každého výmenného študenta sú mesiace, ktoré nasledujú po výmennom pobyte.
Príprava na diferenčné skúšky
Každý výmenný študent musí podľa zákona prejsť diferenčnými skúškami z predmetov, ktoré v zahraničí neabsolvoval. Riaditeľstvo môže študentom zadať maximálne tri predmety, spravidla literatúru + 2 ďalšie.
Nikdy predtým som sa nestretol so študentom, ktorý by dostal iba dva predmety - no teraz sa to stalo mne. Literatúra a francúzština, jo!
Riaditeľ ma totiž ešte pred odchodom do USA s vystretým prstom varoval, že ak si tam dám ľahké predmety ako hrnčiarstvo a herectvo, tak ma nezoberú naspäť (mali problémy s podobnými študentami).
A tak som si v Kalifornii vybral najťažšie možné predmety - Fyziku, Chémiu, Históriu USA, Calculus, Angličtinu a Španielčinu 2. (Po príchode na Slovensko mi naša matematikárka povedala, že to, s čím som sa celý rok trápil na Calculuse, preberajú v druhom ročníku na MatFyze.) S odstupom času sa Američanom nečudujem, že ma považovali za génia - musím priznať, že som to trochu prehnal. Ale som tomu rád, aspoň som tam neotupel a miesto troch predmetov musím diferenčné skúšky robiť iba z dvoch!
No moja eufória opadá, keď si uvedomím, že som nad literatúrou strávil posledný mesiac a obetoval som pre ňu svoj sociálny život a kreativitu. Viem však, že robím dobre - o rok budem maturovať a to, čo som sa teraz naučil, sa mi opäť zíde.
K francúzštine sa radšej nevyjadrujem. J’ai besoin de lire plus de quarante pages de mon livre et l’examen est ici en moins de six jours! (Potrebujem prečítať ešte 40 strán z učebnice a skúška je tu za menej ako šesť dní!) To zvládnem.
Nech je akokoľvek, za rok v USA mi tento mesiac stojí. A môžem byť rád, že som na Slovensku - v Česku musia študenti robiť diferenčné skúšky zo všetkých predmetov alebo opakovať ročník.
A svetlé stránky?
Read More
Minulý piatok som sa stretol so svojou kamarátkou Marinou. Spoznali sme sa v decembri, keď Marina objavila môj blog a s prekvapením zistila, že som Slovák v Kalifornii. Marina totiž býva neďaleko San Francisca. Napísala mi list a priložila mi k nemu čajové vrecúško s prianím veselých amerických Vianoc. Od radosti som jej hneď v ten deň odpísal a výmena listov nám vydržala až doteraz.
Týždeň na to (15. decembra) sme sa stretli. 
A v apríli znova. V San Franciscu:
Tentokrát sme sa však stretli na Slovensku.
Read More
