Dvojka
Posledný týždeň sa točil okolo diferenčných skúšok zo slovenčiny a francúzštiny.
Pripravoval som sa na ne celé prázdniny a v auguste mi začalo tak trocha šibať - najprv som zverejnil neosymbolistickú báseň od Emila Boleslava Lukáča, a potom som napísal nadrealistickú báseň o tom, ako som narazil nosom do obrazovky. Plus som sa zamýšľal nad zabíjaním virtuálnych ľudí.
Na skúšku z literatúry som prišiel s čistým svedomím, pretože som vedel a chápal všetko - od medzivojnovej svetovej prózy až po medzivojnovú slovenskú poéziu, prózu a drámu. Začali sme štyridsať otázkovým testom, ktorý som mal hotový za 15 minút, potom sme písali úvahu. Mal som na výber medzi Rozdiely medzi štúdiom v zahraničí a na Slovensku alebo Technológia prekonala všetky vzdialenosti, no aj tak si nie sme blízki. Samozrejme, že všetci spolužiaci (boli sme tam 4) si vybrali prvú tému, ale ja som si vybral tú o technológii. Síce som americké školstvo so slovenským už porovnával, a dokonca bol môj článok zverejnený aj v časopise pre učiteľov, už sa mi nechcelo znova písať o tej istej téme.
Na ústnu odpoveď som dostal 4 otázky:
- Porovnaj vnímanie lásky autorov stratenej generácie (rozobral som Komu zvonia do hrobu a Peter a Lucia)
- Vysvetli znaky expresionizmu v dielach Mila Urbana a Jozefa Cígera Hronského (rozobral som Živý bič a Jozefa Maka)
- Vysvetli znaky nadrealizmu v diele Juraja Fábryho (rozobral som Stratené ruky)
- Vysvetli rozdiel medzi populárno-náučným a vedecko-náučným štýlom
Prvé tri otázky zo mňa išli ako z veľkej knihy, horšie to bolo pri tej poslednej. Učil som sa totiž literatúru, nie slovenčinu. Pomohla mi však moja domýšľavosť. „…populárny je taký pre laikov, vedecký je taký pre vedcov, pre zainteresovaných do problematiky” toto som splodil a súhlasné kývanie učiteliek mi dodalo odvahy, a tak som si vymýšľal ďalej.
Moja slovenčinárka po skončení odpovede skonštatovala: „Vieš to všetko. Učil si sa…” Konce pier sa mi letmo zdvihli nahor.
Pokračovala: „Ale z testu ti chýbal bod do jednotky a sloh si napísal na dvojku. Musíme ti dať dvojku.”
Prosím? Neveril som vlastným ušiam. Poďakoval som a odišiel som z miestnosti.
Dvojka z literatúry. Najväčšie sklamanie za posledný rok. Mal som pocit, akoby všetko moje prázdninové úsilie vložené do literatúry vyšlo navnivoč. A prešla ma chuť aj na učenie sa na ďalšiu skúšku z francúzštiny, ktorá ma čakala o 5 dní. Chcel som sa na všetko vykašľať a zavrieť sa do ticha svojej izby.
Za posledný rok som v Kalifornii zvykol dostávať A-čka zadarmo, bez veľkého úsilia. No odrazu som sa vrátil späť na Slovensko a i napriek tomu, že som sa učil celý mesiac, moje úsilie nebolo dostatočne docenené. Keď som si to uvedomil, sklamanie zo mňa začalo opadávať - je to len oneskorená súčasť kultúrneho šoku. Zatiaľčo v USA boli moje vedomosti preceňované, na Slovensku sú podceňované.
A som rád, že tomu tak na Slovensku je. Keď sa pozriem dozadu, najviac som sa naučil pri učiteľoch, ktorí boli najprísnejší, a ktorí nikdy nič zadarmo nedali. Naopak, pri učiteľoch s nízkymi nárokmi boli aj moje vedomosti nízke. Síce som mal z dejepisu vždy jednotku, ale neviem z neho vôbec nič. Známky teda nie sú objektívnym ukazovateľom mojich znalostí. Vôbec nie.
Moje sklamanie bolo teda úplne zbytočné - skúšku som spravil a koniec koncov iba na tom záležalo. Čo je dôležitejšie, moje vedomosti mi z hlavy nikto nezoberie. A to, či mám na vysvedčení jednotku alebo dvojku, túto skutočnosť vôbec neovplyvní.
Znova som nabral životný optimizmus a dôkladne som sa pripravoval na skúšku z francúzštiny. Vedel som všetko, slohovú prácu som napísal na úrovni maturitnej skúšky a pri ústnej odpovedi sa mi ústa nezavreli. A viete, čo som dostal?
Dvojku.
