Marina
Minulý piatok som sa stretol so svojou kamarátkou Marinou. Spoznali sme sa v decembri, keď Marina objavila môj blog a s prekvapením zistila, že som Slovák v Kalifornii. Marina totiž býva neďaleko San Francisca. Napísala mi list a priložila mi k nemu čajové vrecúško s prianím veselých amerických Vianoc. Od radosti som jej hneď v ten deň odpísal a výmena listov nám vydržala až doteraz.
Týždeň na to (15. decembra) sme sa stretli. 
A v apríli znova. V San Franciscu:
Tentokrát sme sa však stretli na Slovensku.
Stretli sme sa pred Ternom v Auparku, pretože som hodinu meškal a Marina bola smädná. (Raz budem žiť život bez ponáhľania a bez meškania - momentálne totiž vynikám v oboch.) Objali sme sa a Marina mi ponúkla svoj Rajec. Urobili sme si bezcieľny okruh nákupným centrom, rozprávajúc sa o lietaní, o tom, ako mi Amerika nechýba, a o hrôzostrašnosti oblečenia z NewYorkeru.
Vyšli sme von z centra a prechádzali sme sa Sadom Janka Kráľa. Rozprávali sme sa, teda, Marina rozprávala svoje životné historky a ja som ju so záujmom počúval. (Hovorila o tom, ako v pätnástich dostávala od doktora zadarmo kondómy, a ako jej ich roztlieskavačka vymieňala za drogy, ktoré potom predávala. Hovorila o tom, ako ju v ten istý rok vyšetrovatelia vzali na policajnú stanicu a v kabelke jej našli drogy, chloroform a nahé fotky - a ako prišla jej teta právnička a policajti museli zrušiť všetky obvinenia, pretože nemali právo hrabať sa jej v kabelke. Hovorila o tom, ako nevidela zmysel v ničom, čo robila, až napokon pred dvomi rokmi stretla Alexeya, svojho snúbenca.) Rozmýšľal som nad tým, ako sa z takej dievčiny mohla stať vyrovnaná žena, ktorá mi od decembra píše o tom, čo ju trápi, čo ju teší, a čo ju inšpiruje. Napokon, to, že človek, ktorý robí zlé veci, sa stane zlým, nie je pravda. Je to iracionálne presvedčenie.
Sedeli sme pod altánkom a skrývali sa pred ťažkým dažďom, keď sa k nám pridal asi dvadsaťročný chalan s vyholenou hlavou a copíkmi (teda, možno nie to, ale mal na hlave niečo netradičné) so slovami „sory, ale nikde inde sa nedá skryť”. Obaja sme vedeli, že nás počúva, ale Marina pokračovala vo svojom rozprávaní. Ten chalan sa odrazu prestal pozerať do svojho zošita s poznámkami a vošiel do nášho rozhovoru so slovami „som jedenásťročný fajnšmeker marihuany…”. Diskusia o drogách ho očividne zaujala. Mňa zasa zaujalo, že aj fajnšmekri marihuany môžu byť dobrí ľudia - študujúci právo. Marihuana koniec koncov nemusí byť až taká zlá. Ako alkohol.
Po dvojhodinovom mrznutí pod altánkom sme sa vybrali naspäť do Auparku, kde sme si pozreli Harry Pottera 7 (obaja podruhýkrát). V Panta Rhei sme potom hľadali dobré CD slovenských ľudoviek na Marininu svadbu s Alexeyom. Marina sa čudovala nad slovom kníhkupectvo („To kto vymyslel?!”) a ja som sa zasa tešil z toho, že Marina sa bude vydávať v kroji a počúvať ľudovky. V srdci je Slovenkou, i keď ani sama nevie, kam patrí. Amerika je podľa nej plná vymytých mozgov a Slovensko je príliš pozadu.
Marina ma potom vzala na Bratislavský hrad a do Starého mesta. Ukázala mi guľu vo fasáde Starej radnice, ktorú tam vystrelili Napoleonove vojská, povedala mi o povere o Michalskej bráne (nemá sa pod ňou rozprávať, ževraj to prináša nešťastie). Je zvláštne, keď vás vaším hlavným mestom sprevádza dievča, ktoré ste spoznali v Kalifornii.
Našu prechádzku sme skončili pred Prezidentským palácom, kde sme sa snažili rozosmiať nehybnú stráž, ktorá pred ním stála. Bezúspešne (i keď občas letmo pohli hlavou!). Rozlúčili sme sa a nasadol som na autobus, ktorý ma vzal na hlavnú stanicu. Pri čakaní v rade na lístok som nervózne hľadel na informačnú tabuľu, na ktorej hrozivo blikalo Trnava 20:10. Bolo 20:07. Pri bežaní na nástupište o dve minúty neskôr som si v hlave premietol svoje raňajšie predsavzatie „už sa nikdy nechcem ponáhľať.” Zadýchaný som si sadol do prázdneho kupé a vlak o niekoľko sekúnd vyštartoval.
