V San Franciscu
San Francisco je metropola na zapadnom pobreží Kalifornie, ktorú s priľahlými oblasťami obýva cez 7 miliónov ľudí. Po živote v pokojnom 8 tisícovom Waterforde som sa v meste s červeným mostom cítil ako v inom svete.
Prvá vec, ktorá ma na San Franciscu zaujala, boli ľudia. Ak ste sa niekedy pri nakupovaní oblečenia pozastavili nad kúskom, pri ktorom ste si povedali „Kto by si, preboha, na seba obliekol toto?!”, tak práve ste našli odpoveď - ľudia v San Fran. Američania z môjho mesta ich (i preto) so smiechom nazývajú podivínmi (weird people), ale ja som na tých uliciach videl individuality. Nevidel som nikoho, kto vyčnieval z radu, pretože tam žiadny rad nie je - iba ľudia, ktorí nesynchronizovane idú každý svojou cestou. Ľudia, ktorých som uvidel iba raz, predtým, než vošli do života niekoho iného. Ľudia, ktorí ma zmenili.
Celé sa to začalo už o 4:45 ráno, kedy ma po odignorovaní budíka prišiel zobudiť môj hosťovský otec Rob. Z postele som, nezvyčajne, vstal bez zbytočného boja s vnútorným hlasom. Veď predsa, „Ide sa do San Francisca!” Nasledovala hodinová cesta, z ktorej si pamätám iba môj hladný žalúdok a vôňu jedla z McDonaldu, ktoré moji hosťovskí rodičia kúpili. Kiežby som im len zo svojho polospánku nepovedal “nemám hlad”… aspoň som ušetril kalórie.
O siedmej ráno som už bol v dome Merifrancine, mojej koordinátorky (žena, ktorá na lokálnej úrovni zastupuje agentúru, cez ktorú som v USA), kde sa behom pol hodiny nazbieralo ďalších 10 výmenných študentov. A tak sme sa konečne mohli vybrať na náš výlet, v zložení 3 Brazílčania, 2 Číňania, 2 Španielky, 2 Nemky a 2 Slováci.
Do San Francisca sme sa dostali BART-om, rýchlovlakom, ktorý občas išiel nad zemou, občas pod zemou a raz dokonca i pod morom. Spätný lístok za čistú, pohodlnú a rýchlu transportácia ma stál iba $11. Tu som sa pokúsil nadviazať rozhovor s jedinou Slovenkou, Andy:
„Ahoj!” zvolal som na ňu veselo.
„Oh, you are here? Hi!” upravila si ofinu a rozpačito sa pomrvila.
Jej slovám som akosi nechápal, boli totiž po anglicky. Čakal som priateľskú Andy, Andy, s ktorom som v októbri jazdil na kolotočoch a Andy, ktorú som natáčal, keď na pódiu spievala karaoke, keď sme boli na výlete v zábavnom parku. Andy, ktorá mi odpovedala Ahoj a smiala sa na svojom smiešnom poameričtenom prízvuku.
To bolo vlastne jedinýkrát, kedy som sa s ňou v ten deň rozprával. Teda až na večeru, počas ktorej sa ma spýtala, či by som si mohol vymeniť miesto zo Španielkou z vedľajšieho stola. Sure.
Vystúpili sme z Bart-a, rovno na malé námestie v centre San Francisca. Čakanie v dlhom rade na cable car (lanovka) sme si skrátili pozeraním na umelcov z ulice. Všetko, čo k svojej šou potrebovali, bol reproduktor a diváci. A tancovali oduševnene.
Nastúpili sme na lanovku, ktorá nás zaviezla do turistického centra s množstvom obchodov s gýčovými suvenírmi. Ja som si svoje peniaze (múdro) šetril na hodnotnejšie darčeky.
Bolo už takmer poludnie a môj žalúdok ešte stále zúfalo kňučal za jedlom. Nakoniec sa však dočkal. Jedlo sa však podávalo na tom najpodivnejšom mieste, aké si viem predstaviť, v Rainforest cafe. Trojposchodovej reštaurácii sa veľmi verne podarilo napodobniť podmienky dažďového pralesa. Všade boli listnaté konáre, liany, repliky zvierat, to celé doprevádzané zvukovými efektami - plus každú polhodinu bola búrka! :
Z reštaurácie sme sa vybrali do Pier 39, turistické mólo, z ktorého bol pekný výhľad na Golden Gate Bridge a väzenie Alcatraz. Dobre sa tam nakupovalo a nezabudol som domov poslať pohľadnicu.
Opaľujúce sa mrože uškatce kalifornské.
Po peknom čase strávenom v Pier 39 sme vzali taxík(y) a vrátili sme sa späť na malé námestie, kde tentokrát pre zmenu tancovala skupina robot-dancerov. My sme však mali namierené do obrovského obchodu. A obrovského myslím doslovne.
Ironicky, nič som si tam nekúpil. Minuli sa mi peniaze a spätne som tomu aj celkom rád. Kebyže tam mám o 100-200-300 dolárov viac, tak teraz mám o 100-200-300 dolárov menej.
Vybral som sa na 3. poschodie do miestnosti 333, do obchodu Victoria’s Secret - raj pre ženy. Kvalitný makeup, parfémy, spodné prádlo a piati zmätení chalani. Povedal som im, že ta musíme ísť, pretože tam pracuje moja kamarátka zo Slovenska, ktorá je sexy. Sexy zabralo, a tak som sa prechádzal medzi podprsenkami, hľadajúc Marinu, moju listovú priateľku, Slovenku žijúcu neďaleko San Francisca. Našiel som ju. Nehybne stála v “ružovej sekcii”, usmievajúc sa na zákazníkov, keď vtom ma zbadala. Jej úsmev na moment zamrzol a premenil sa na totálny údiv. Otvorila ústa, že niečo povie, no nedal som jej šancu. Objal som ju.
„Martin? Č… čo tu robíš?” spýtala sa ma svojím dievčenským hlasom. Usmievala sa.
„Prišiel som ťa navštíviť” opätoval som jej úsmev, „Pre týchto troch Brazílčanov a a Číňana to musí byť dosť zvláštny pocit, v obkľúčení podprseniek a navyše, pozerajú ca na nás ako si tu bľaboceme po slovensky. Povedal som im, že si sexy, inak by sem so mnou neprišli.”
Marina sa rozosmiala a pozrela sa na chalanov, ktorí sa na nás rozpačito pozerali.
„Okej chlapci, toto je Marína.” tentokrát po anglicky.
„Hel-lo-o-u-u” znelo päťhlasne. Nespustili z nej zrak. Marina naozaj vyzerala sexy! Ale také sú už raz moje kamarátky…
Rozlúčil som sa s ňou s prísľubom, že sa ešte raz vrátim. Nevrátil som sa, nebol čas. Ale aspoň som sa stretol s ozajstnou Slovenkou.
Fotku z tohto víkendu nemám, ale takto som sa s Marinou objal, keď som bol v San Franciscu vo februári. Bolo to na Pier 39.
Taký bol môj výlet do San Francisca. Plný nových zážitkov, miest a ľudí. Ale kúsok domoviny, dokonca i polminútový rozhovor s mladou rodenou Slovenkou, ho spravil ešte výnimočnejším.
