Ako sa brigádovalo na Pohode 2012?
Po úspechu, ktorý u mňa zožala minuloročná Pohoda bolo samozrejmosťou náš najväčší festival navštíviť opäť. A ako bolo? Opäť som sa zabával s priateľmi, všade vládla pohoda, i keď u mňa ani zďaleka nie taká, ako minulý rok. Na Pohodu som totiž prišiel pracovať.
Pôvodne som chcel na Pohodu prísť ako dobrovoľník - mal by som lístok zadarmo, ľahkú prácu (dobrovoľníci zväčša iba strážia priestory pred nedovoleným vstupom) a dve tretiny Pohody iba pre seba. Potom však prišiel kamarát Peter s návrhom brigády, na ktorej by som pracoval dohromady iba 20 hodín (o 4 menej ako dobrovoľníci) a k lístku zadarmo by som navyše dostával aj plat (že vraj môžem zarobiť až 100€). Môj osud bol týmto spečatený. Išiel som na Pohodu predávať pivo.
Iba postupne som sa dozvedal, že nebudem pivo predávať vo výčape, ale že ten výčap budem nosiť na svojom vlastnom chrbte. A že ten desaťkilový batoh plný piva bude mať vlastne až dvadsať kilov. Naivný a optimistický aký len som, vybral som sa vo štvrtok na trnavskú stanicu smer Trenčín, nerozmýšľajúc nad druhou stranou rovnice Ja + 20 kilov na chrbte + 35°C = 
Pohoda sa začala najlepšie ako sa len mohla. Trafil som na prvýkrát. Do areálu som sa dostal ihneď cez špeciálny vstup pre pracujúcich na Pohode, venujúc súcitný pohľad skupinke asi 300 čakajúcich návštevníkov pred hlavným vchodom. Prvý deň som mal (kvôli dezorganizácii) voľno, a tak som sa mohol venovať objavovaniu krás festivalu. Medzi novinkami, ktoré ma potešili, boli snežné delá, ktoré úžasne osviežovali rozpálenú pokožku, bazén od Semtexu s prekvapivo čistou vodou, dráha na disko korčuľovanie, potraviny s čerstvým pečivom, viac miest s tieňom a splachovacie záchody. Ak vám to ešte niekto nepovedal, tak vám to poviem ja: Pohoda má naozaj všetko.
Aj tento rok som sa na festivale stretol s Lindou, bývalou spolužiačkou a Pohodovou veteránkou. Okrem toho, že mi dala dobré festivalové rady a kúpila mi grilovaný oštiepok som s ňou a jej partiou trávil dosť času. Mám taký pocit, že niekedy som ju dokonca aj otravoval. Nič to však nemení na fakte, že je to moja festivalová sestra a dozvedá sa o tom asi v momente, keď si prečíta túto vetu :D. Na fotke je Pohoda 2011 - tento rok sme boli o rok krajší a bez klobúkov.
V piatok o trinástej hodine sa začal teror. Prišiel som k bielej dodávke, ešte stále s dobrou náladou, odpracovať si svoje prvé 3 hodiny. Dostal som ľadvinku na peniaze a potom sa to stalo. Dali mi na chrbát ten dvadsaťkilový batoh plný zlatistého moku. Už od prvej sekundy som vedel, že je so mnou zle. Hlavou mi prechádzali rôzne myšlienky od 20 hodín, 20 hodín, 20 kilov… po dokážem vôbec odlepiť nohu od zeme? A potom ma vyslali samého napospas osudu predávať pivo. V miernom predklone s nohami od seba a robiac malé kroky dopredu som sa cítil ako skutočný sumo bojovník. 
Peter mi ešte pred brigádou hovoril, že najhorších je iba prvých 15 minút, potom už pivo na chrbte (alebo skôr svoj chrbát) necítim. Pravdou bol však pravý opak. Skutočná bolesť sa dostavila po polhodine a iba 4 predaných pivách (z 20 v sude). A aj to som bol rád, že sa mi ich podarilo predať. Nevedel som totiž dobre pracovať s pipou (tak hovorili tej páčke, cez ktorú som čapoval pivo, i keď slovenský slovník cudzích slov pod týmto pojmom pozná iba veľkú juhoamerickú žabu), a tak som predával poháre plné pivovej peny.
Keď som po hodine začal kolabovať od prepracovania (a vidiny ďalších dvoch hodín práce pred vytúženou prestávkou), zavolal som Linde dúfajúc, že si kúpi všetko moje pivo. Čas plynie oveľa pomalšie, keď máte na chrbte dvadsaťkilové závažie, a tak som Linde za desať minút, počas ktorých si merala cestu ku mne, zavolal ešte päťkrát. Jej partia si odo mňa kúpila päť pív a počas mojej načierno urobenej prestávky ma jej frajer naučil používať pipu. Do pracovného stanovišťa som sa vrátil po 2 hodinách a zamestnávateľ mi cez Petra veľmi citlivo oznámil, že môj výsledok bol jednoducho mizerný. Za ten čas sa ostatní pivonosiči totiž stihli otočiť v priemere 5-6krát. Cítil som trochu pocit viny, lebo som nechcel, aby na mne Mišo (majiteľ pivonosičského biznisu) prerobil - chcel som odrobiť aspoň svoj lístok, no týmto tempom som nemal šancu to dosiahnuť. A, pravdupovediac, ani prežiť.
A tak mi dali na chrbát o poznanie ľahšie Rajec minerálky a vybral som sa ich predávať spolu s Olejom (zvláštna prezývka). Ako ste si mohli všimnúť, môj prístup k práci bol veľmi negatívny, čo mi ju veľmi neuľahčovalo, a všimol si to aj Olej, ktorý mi poradil brať to na ľahšiu váhu (vidíte tú iróniu?) a viac sa na ľudí usmievať. A pýtať sa ich, či si dajú pivo/minerálku. A pýtať sa viac tých, čo sedia v tieni ako tých, čo chodia (sediaci sú leniví a skôr si pivo kúpia). Síce som predal iba jednu minerálku, jednoducho na festivale minerálky neletia, Olejovi sa podarilo predať všetko pivo za menej ako polhodinu. Moja trojhodinovka sa skončila a teraz som mal tri hodiny prestávku pred ďalšou šichtou.
Ak ste si mysleli, že si počas tých troch hodín užíval festival, tak sa mýlite. Zaliezol som do stanu a čakal som, kým ma prestane bolieť chrbát a dúfal som, že bude večer búrka (a nebudem musieť pracovať). Medzitým som rozmýšľal nad fungujúcimi sloganmi na predaj piva. Prišiel som na toto:
Kúpte si pivo! Pivo je dobré! Pivo je zdravé! Z piva dobre býva! (Tieto neosobné slogany vôbec nefungujú, najlepšie je pozdraviť a osobne sa pýtať Dáte si pivo? alebo Dáme si pivo?)
Po 3 hodinách som sa vybral znova pracovať, oddýchnutý, pozitívne naladený a s novou nádejou. A viete čo? S Olejovými radami, optimizmom a správnymi pipa technikami som pivo predal za polhodinu! A potom, keď som si šiel pre ďalšie, sa spustila búrka. A prevrátil sa nám stan, napršalo nám doň a ráno sme ho mali kvôli mojím omrvinkám plný mravcov. A Tiersenov koncert (jediný, na ktorý som sa tešil) presunuli na tretiu ráno a ja som ho prespal. Na druhý deň sa mi pracovalo lepšie, i keď som nešiel na žiadne koncerty ani atrakcie, na to som bol príliš unavený.
Dohromady som si miesto 20 hodín na Pohode akoby zázrakom odpracoval iba 10 - ale vynásobte to počtom kíl, čo som nosil na chrbte a umocnite to na počet stupňov Celzia, čo bolo na letisku, a získate obraz o tom, ako sa mi brigádovalo. Preháňam. Nebolo to až také strašné. Obávam sa však, že v mojich fyzických medziach je miesto iba pre jednu vec - buď pracovať, alebo sa zabávať. Obidve sa mi dohromady skĺbiť nepodarilo, a tak som bol posledný deň a pol frustrovaný, pretože bol plný práce a bolesti, zatiaľ čo sa celá Pohoda zabávala.
Som však vďačný za túto skúsenosť, lebo som sa dozvedel, že nie pre všetkých je Pohoda iba o zábave, pre niektorých je aj o ťažkej práci. Preto keď sa prídem na budúci rok na Pohodu zabávať, určite si vždy kúpim pivo od pivonosičov a k tringeltu pridám pár súcitných slov, aby som tak zahojil bolestivú spomienku na tohtoročné leto. A k tomu istému vyzývam aj vás.
_
Ozaj, počas predávania piva som stretol skupinu asi 5 super chalanov, ktorí si odo mňa kúpili asi 7 pív a veľmi empaticky ma tým pripravili o moje bremeno. S jedným z nich sme sa, obaja o tom nevediac, vzájomne nasledovali na twitteri. Nájdete ho pod @kuko21 a aj on o Pohode napísal na svojom (veľmi podnetnom) blogu - môžete si to prečítať tu.
