Čím viac sa snažím, tým horšie
I napriek tomu, že výsledky maturít sa oficiálne ešte nevedia, moja slovenčinárka mi na hodine tak trochu naznačila, že som svoj sloh pokafral. A to konkrétne slovami: „Martin, to čo si do toho slohu popísal? To bolo hrozné.“
Prekvapení boli asi všetci okrem mňa. Ja som to akosi tušil od momentu, čo som na svojom slohu urobil poslednú bodku. Nedopadne to dobre.
Písal som úvahu o výdobytkoch modernej techniky, a či slúžia ony nám, alebo my im. Téma ako ušitá pre chalana, ktorý tieto výdobytky používa každodenne, a to i práve v tomto momente. Tak som si vybral úvahu a uvažoval som - asi tak ako vo všetkom, čo som kedy napísal. Načrtol som problém, začal som sa v ňom vŕtať a nakoniec som to uzavrel nejakou pozitívnou myšlienkou (pretože som optimista). Tomu všetkému predchádzali tri strany nečistopisu doškrtaného tak, aby bola jeho finálna podoba hodná maturitného slohu. Za 200 dlhých minút sa mi podarilo poskladať štylisticky čisté a logické vety, ktoré do seba zapadali ako puzzle a vytvorili moju úvahu. 
Čo som teda urobil zle? Napísal som málo viet. Mojej úvahe chýbalo aspoň 7 riadkov do splnenia „maturantského minima“ jeden a pol strany. Práve to mi vytýkala naša slovenčinárka (vraj sa s tým ešte nestretla), i keď mne sa to nezdá byť najväčším problémom môjho slohu. Tých 7 riadkov som tam mohol vtesnať, ale boli by to iba prázdne slová a vety, ktoré by oslabili posolstvo mojej úvahy. Ak som sa počas posledných dvoch rokov blogovania niečo naučil, tak je to netárať do vetra. A práve týchto pár riadkov táranín mi mohlo zvýšiť percentil na mojom maturitnom slohu. Nie je to ironické?
Smrť sa volá Engelchen
Smrť sa volá Engelchen od Ladislava Mňačka je jedná z tých kníh, ktoré mi otvorili oči. Zoznámila ma totiž s človekom, o ktorom som predtým veľa nevedel. S partizánom.
Za slovom partizán sa u mňa skrýval človek, ktorý sa rozhodol postaviť zbraňou proti nepriateľovi, žil a bojoval v horách a občas sa vrátil domov, aby mu dali najesť, alebo aby sa pomiloval so svojou milou. Musel sa však neustále schovávať, pretože ak by ho Nemci našli, tak by ho spolu s jeho komplicmi zastrelili.
Nikdy som si však nepoložil otázky typu: Prečo sa človek stal partizánom? Ako sa ním stal? Ako žil? Kde žil? Ako a proti komu bojoval? Ako sa cítil? Bol to hrdina alebo zbabelec?
Odpovede som našiel v tejto dvestostranovej knihe. Priblížila mi posledné dni druhej svetovej vojny na horách na Moravsko-Sliezskom pomedzí, krutosť nacistických Nemcov a odvahu slovenských partizánov, ktorí bojovali za náš štát a za našu budúcnosť.
Denník: Občas mi chýba logika
Ak by ste mi dali test logiky, pravdepodobne by som dosiahol nadpriemerný výsledok. Postavte ma však pred jednoduchý životný problém a všetka moja logika je fuč.
Zobudil som sa o 8:00. Zavrel som oči. Zobudil som sa o 8:23. Postavil som sa z postele, napil sa vody, ktorá stála na stole a vybral sa do kúpeľne. Zobral som osušku z radiátora, prevesil ju cez vrch sprchového kúta, otvoril dvere sprchového kúta, vošiel dnu, zavrel ich. Pustil som vodu, namieril sprchovú hlavicu smerom od seba, no voda odtekala pomaly a prúd studenej vody zasiahol moje chodidlá, tak ako každé ráno. Onedlho sa prúd oteplil a ja som si mohol navlhčiť ľavé plece. Neviem, prečo vždy začínam ľavým plecom. Možno preto, že sprchu držím v pravej ruke a rád začínam odhora. V hlave mi začala hrať slovenská ľudová pieseň s veselou melódiou. Dínom dánom, na kopečku stála, dínom dánom… V sprche si nezvyknem spievať, ale táto pesnička ma chytila natoľko, že som polonahlas začal:
Dínom, dánom, na kopečku stála.
Dínom, dánom, na mňa pozerala.
Dínom, dánom, nepozeraj na mňa.
Dínom, dánom, nepôjdeš ty za mňa…
10 gramatických chýb, ktorým by ste sa mali vyhnúť
Blogujem už niekoľko rokov a uvedomujem si, aké dôležité je písať bez gramatických chýb. Ak vám znalosť spisovnej slovenčiny na rešpekte nepridá, tak vám to z neho aspoň určite neuberie. Sám nepoznám slovenskú gramatiku dokonale, ale po napísaní stoviek článkov som sa naučil vyhýbať mnohým jej úskaliam. Preto som napísal tento článok a dúfam, že vám pomôže nielen počas písania na internet, ale aj v každodennom živote.
Každý totiž chce, aby sa ostatní zameriavali na obsah jeho výpovede, a nie na jeho neznalosť gramatiky.
1. Oni/ony/sami/samy/radi/rady
- Oni, sami a radi sa viažu na životný mužský rod.
- Ony, samy a rady sa viažu na ostatné rody (neživ. mužský, stredný a ženský).
Oni tam pôjdu radi sami. (muži)
Ony tam pôjdu rady samy. (ženy, deti)
Duby tam stáli samy.
Pozor: Spojenie Ženy sú samé je nesprávne, pretože slovo samý sa používa na vyjadrenie väčšieho množstva vecí toho istého druhu, nie na vyjadrenie samoty.
Napr. Sú tu samé ženy a žiadni muži.
2. Prvýkrát/prvý raz
Slová končiace na krát sa píšu spolu (jedenkrát, prvýkrát, dvakrát)
Slová končiace na raz sa píšu oddelene (jeden raz, dva razy, päť ráz, veľa ráz)
3. Ako napísať 5 397 036?
Pät miliónov tristodeväťdesiatsedemtisíctridsaťšesť. Toľko obyvateľov má Slovenská republika podľa posledného sčítania obyvateľstva v roku 2011.
- Jednotky, desiatky, stovky a tisícky v základnom tvare píšeme spolu.
- Desiatky a jednotky pri skloňovaní oddeľujeme.
- Milióny a miliardy píšeme osobitne.
Takže si to zopakujme:
Pät miliónov tristodeväťdesiatsedemtisíctridsaťšesť občanov Slovenskej republiky.
O piatich miliónoch tristodeväťdesiatsedemtisíctridsiatich šiestich občanoch Slovenskej republiky.
Kraslice a dospievanie
Veselo som kráčal ulicou do rytmu pesničky Hound Dog od Elvisa Presleyho, a to i napriek tomu, že vonku bolo 6 stupňov a z každej strany na mňa útočil studený vietor. V týchto dňoch počúvam Elvisa často, jeho hlas ma napĺňa pozitívnou energiou. Bolo 14:59, keď mi odrazu zazvonil mobil. Viki. „Ahoj, budem tam o dve minúty, ahoj”, odpovedal som s úsmevom kamarátke a pridal som do kroku.
Na nezvyčajne opustenom Tesco parkovisku (je totiž sviatok) ma už čakala Viki. Bola taká ako vždy, pekná, upravená a usmievavá, ale predsa bola niečím iná. Sedela za volantom auta. Síce má vodičák už 4 mesiace, ale ja som ju na sedadle šoféra videl prvýkrát až dnes a vyvolalo to vo mne špeciálne pocity. Sú to tie pocity, ktoré zažívate, keď niečo robíte poprvýkrát. U mňa do tejto kategórie spadajú aj prvé jazdy s kamarátmi. Mám ich za sebou už niekoľko a vždy som sa cítil rovnako. Špeciálne. Vždy si pritom totiž uvedomím, že dospievam. A na moment sa zamyslím nad všetkou slobodou a možnými dobrodružstvami, ktoré ma vďaka tomu čakajú. Na povinnosti radšej nemyslím.
Viki naštartovala auto a vybrali sme sa na cestu k nej domov. I napriek tomu, že šoféruje relatívne krátko jej to šlo veľmi dobre, akoby jazdievala odjakživa. Ja sa na vodičský preukaz ešte necítim, možno si ho spravím v lete, alebo až na jeseň.
Prečo sme vlastne počas Veľkonočnej nedele išli k Viki? Náš plán bol takýto:
1. Namaľujeme veľkonočné vajíčka
2. Porozprávame sa
3. Pozrieme si film z povinného čítania z literatúry (na maturitu)
Nakoniec sme spravili iba 1 a 2, lebo Annu Kareninu s anglickým dabingom sa nám nechcelo dvakrát pozerať. Miesto toho sme si ukazovali naše posledné objavy na Youtube (Vikin divný chlapec, môj divný ujo).
Maľovanie veľkonočných vajíčok bola zábava. Vyfukovať vnútornosti z vajec nebolo také jednoduché, ako sme predpokladali, ale aspoň sme sa bavili na tom, čo všetko spod škrupiny postupne vyliezalo :D. 
Kebyže niekedy budete robiť niečo podobné, tak sa najprv uistite, že sú vajcia umyté. Táto skvelá myšlienka mi napadla po tom, čo sme všetky tri vajcia mali vyfúkané. Tak možno nabudúce.
Tu už Viki svoje vajce navlieka na stužku. Potom ho olejovými farbami namaľovala naružovo. To sa jej však prestalo páčiť, a tak ho centrofixou premaľovala nazeleno. Vyzeralo to dobre. Ja som svoje vajce namaľoval čiernym tušom a i keď ho Viki nazvala pohrebnou kraslicou, mne sa páčilo.
Martin Mrva. 17. Optimista. Bývalý výmenný študent. Slovák. Autor 
